Kapitola 5
Úsmevy a úškľabky fantázie

Nemusíme ísť do blázinca, aby sme našli pomätené duše: naša planéta je blázincom vesmíru. – Johann Wolfgang Goethe

„Nemusíme sa však báť, veď máme ako mocnú záštitu proti takým veciam pravdu a zdravý rozum; ak ho budeme používať, nič z tých jalových a duchaprázdnych výmyslov nás nevydesí,“ vyhlásil so sebavedomým optimizmom v druhom storočí n. l. Lukianos zo Samosaty, autor Ikaromenippa (podľa niektorých teoretikov prvého diela SF vo svetovej literatúre). Osemnásť storočí po Lukianovi Elias Cannetti skepticky poznamenal: „Dejiny od istého bodu prestali byť reálne. Ľudstvo si nevšimlo, že stratilo skutočnosť. Všetko, čo sa odvtedy stalo, nie je pravda.“ V tisícročia vzdialenej kozmickej budúcnosti románového cyklu Franka Herberta Duna cituje princezná Irulan jedného z budúcich spasiteľov ľudstva Muad´diba: „V tomto zradnom svete nič nie je pravda, nič lož. Všetko, čo vidíme, je ako farba skla, cez ktoré sa dívame.“
Moderná fantastika (SF) nepredpisuje jedinú pravdu o vesmíre, vyjadruje alternatívne pohľady na svet.
Nádeje aj obavy rozumu stelesnila vedecká fantastika v dielach o človeku požehnanom nekonečným prúdom blahodarných vedeckých objavov a technických vynálezov, ktoré sa na šťastné ľudstvo sypú z bezodného rohu Fortúny pokroku, v príbehoch o nádherných dobrodružstvách ducha a poznávania, o skvelých objaviteľských a dobyvateľských výpravách do neznámych diaľav vesmíru, do hlbín molekulárneho a atómového mikrosveta, do priepastí času, ba aj kade-tade. V alternatívnych a paralelných svetoch SF sa utópie stávajú múzeami neexistujúcich dejín. Súčasťou úžasných dobrodružstiev je aj podmaňovanie a genocída bytostí, ktorým sa z rozličných dôvodov nepáči byť objavovanými či dokonca dobývanými a kolonizovanými. Pokrok ľudstva nemôže zastaviť nič – okrem jeho vlastných úspechov, keď sa obrátia proti človeku. Preto k tomuto druhu literatúry patrí aj čierne zrkadlo fantastiky, vyjadrujúce obavy z následkov vedecko-technického pokroku pre človeka ako pre jednotlivca i pre celé ľudstvo, antiutópie a katastrofické príbehy. Je to modlitebná kniha človeka, veriaceho v moc predmetov a predmetmi prekliateho, magický rituál ezoterických záhad modernej vedy, destilujúcej jedovatým svetlom poznania kameň mudrcov pre nové vízie sveta.
Najmä v druhej polovici 20. storočia, vo veku desivých víťazstiev rozumu nad prírodou a jeho ešte smutnejších víťazstiev nad sebou samým, precitla od vekov driemajúca mágia, čarodejníctvo a nadprirodzené sily. Melancholická túžba za čímsi, čo nemôžeme prežiť v každodennom živote, oživila v dielach Roberta P. Holdstocka iracionálnu poetiku mýtu i jeho archetypy, John R. R. Tolkien a iní vrátili do literatúry aj fantáziu rozprávky, bezstarostne ľahostajnú k vedeckým poznatkom.
Mágia je vedotechnikou, založenou na iných princípoch, ako empirická veda. Závisí od osobných vlastností mága, výsledok magickej operácie je jedinečný, každý vyčarovaný predmet je prototypom. V mágii a čarodejníctve neexistuje hromadná výroba ani štandardizácia, systematický kolektívny výskum ani priemyslové koncerny – hoci viacerí autori majú iný názor.
Do mágie vtrhla deľba práce a špecializácia. Popri čarodejníkoch a zaklínačoch sa objavili aj odklínači. Deľba práce vedie k mechanizácii a automatizácii výroby. Na obzore sú čarodejnícke manufaktúry a po nich epocha hromadnej výroby čarov a kúziel. Výskumné ústavy (prvý z nich založili bratia Strugackí – Pondelok sa začína v sobotu) a špecializované školstvo, čarodejnícke akadémie a univerzity (Pratchett, Rowlingová) prispejú ku vzniku priemyslového čarodejníctva, riadeného neviditeľnou rukou trhu, zákonmi dopytu a ponuky. Tento druh mágie však už poznáme, hoci možno opäť zanikne (dúfajme, že iba dočasne, ako vždy doteraz) jedna z hraníc medzi science fiction a fantasy.
Priemyslová výroba vedie ku združovaniu pracujúcich v odborových organizáciách. O cechoch čarodejníkov a zaklínačov sme už čítali, čoskoro azda niekto napíše o tripartitných rokovaniach odborových zväzov mágov a kúzelníkov s ich zamestnávateľmi – šľachticmi, zastupovanými kráľovským kabinetom, a s predstaviteľmi cirkevného hierarchátu ako členmi kontrolného a rozhodcovského orgánu, zástupcu najvyššej nadprirodzenej sily.
Náboženstvo je potomkom mágie a zároveň jej nezmieriteľným protivníkom. Mágia protirečí princípu Božej všemohúcnosti rovnako ako empirickej vede. Svojvôľa mágie nahrádza prírodné zákony aj Božiu prozreteľnosť. Podľa Arthura Clarka sa nepochopiteľne zložitá empirická veda mení na imanentne nepoznateľnú záhadu mágie. Clarkov názor o nerozlíšiteľnosti vyspelej vedy od mágie platí iba pre dostatočne naivného pozorovateľa. Pre čitateľa má veda vo vedeckej fantastike rovnakú úlohu ako Božia všemohúcnosť pre veriaceho. Fantasy je protikladom vedeckej fantastiky podobne, ako mágia je protikladom náboženstva. Splývajú v širšom referenčnom rámci špekulatívnej literatúry – SF. Fantasy rekurzívne nadväzuje na prastarý aj historicky novší materiál bájok, mýtov, kozmogónií a teodíceí, rozprávok, povestí, eposov, náboženských spisov, mystiky, stredovekých povier, okultizmu a špiritizmu či stredovekej romance. Iracionalita, zdanlivo vyhnaná z literatúry jej „hlavným“ oknom do sveta, rôznymi odrodami realizmu, naturalizmu, pozitivizmu a inými -izmami literárnej moderny, do nej s veľkými finančnými ziskami opäť vstúpila doširoka otvorenou bránou fantasy a hororu.
Horor je literatúra, ktorá nemusí mať ani s tou najvoľnejšie chápanou skutočnosťou spoločné takmer nič – totiž okrem toho najdôležitejšieho, okrem duševného sveta človeka. Horor možno nazvať psychologickým redukcionizmom, lebo sa sústreďuje na jediný aspekt ľudskej psychiky, na jeden archetypický komplex pocitov – usiluje sa vyvolať v čitateľovi hrôzu, odpor a strach. Vzýva temnoty, z ktorých sa valia vlny čierneho šialenstva a krvavého zmätku. Horor je pornografia desu, tiež nie je o ničom inom. Je to žáner jediného účinku a často aj kníh na jedno prečítanie. Hovorí málo a nič neprezrádza, ale pôsobí: „Veď ak sa aj na niektoré veci pozeráme s odporom, ich verne zachytené obrazy nám pôsobia radosť, ako napríklad vyobrazenia najošklivejších zvierat a zdochlín,“ uvažoval Aristoteles.
Podľa Rilkeho na začiatku hrôzy stojí krása. Chodník ku svätyni odpornosti je obrúbený sviežou zeleňou a kvetmi, choroba červenými lícami predstiera zdravie. „Ako možno z krásy odvodzovať škaredosť?“, pýta sa Poe. Povera je náboženstvom bláznov a ten, kto dokáže ľudí dosť vystrašiť, môže dobre zarobiť na obchode s liekom proti strachu.
Platóna podráždili hororové prvky antických mýtov v básnickej obraznosti Homéra a Aischyla: „Nech nám nevravia takéto nepravdy. A nech im neveria ani matky a nestrašia deti tým, že im budú nesprávne rozprávať mýty, ako niektorí bohovia obchádzajú v noci vo všelijakých čudných podobách. Musíme odstrániť všetky mená vzbudzujúce strach a hrôzu, Kokytos (rieka Náreku) a Styx (rieka Hrôzy), duchov a kostlivcov a všetky ostatné slová tohto druhu, pri ktorých poslucháčom prechádza mráz po chrbte.“ Platónov žiak Aristoteles však chváli Homéra, že „naučil aj ostatných, ako treba rozprávať veci nepravdivé.“
Blízku príbuznosť hororu s inými žánrami fantastickej literatúry presvedčivo dokumentuje hojný výskyt hororových prvkov vo fantasy aj vo vedeckej fantastike; desivé efekty zvýrazňujú varovnú funkciu nejednej antiutópie, aj morálny imperatív rozprávky. A naopak, hororový des účinne podporuje odborná alebo pseudovedecká argumentácia či iné techniky fantastického ozvláštnenia. Na žánrových hraniciach sa pohybuje mnoho diel, ktorých zaradenie do vedeckej fantastiky či hororu je len otázkou kriteriálneho systému, či dokonca subjektívneho vkusu čitateľa. Rozlíšiť horor od fantasy, ale aj od vedeckej fantastiky (napríklad Votrelec) je v niektorých prípadoch takmer nemožné.
Hororový des často vyrastá z konfliktu vedomia s podvedomím. Dramatický konflikt človeka so sebou samým nemá riešenie ani katarziu, keď cez zdanlivú tvár reality začne „presvitať iná, skutočná, pred ktorou je alternatíva šialenstva naozaj oslobodením“ (Stanisław Lem: Solaris). Racionalistická fantastika vyjadruje reálne konflikty medzi túžbami a možnosťami, frustrujúci rozpor medzi predstavami a skutočnosťou. Zámerne porušená rovnováha textu, myšlienkové digresie a fabulačné odbočenia, estetické prostriedky pychologizujúcich a sociálnokritických smerov hlavného prúdu „moderne“ vyjadrujú starý pocit človeka, „romanticky strateného“ vo svete a v spoločnosti, neschopnosť pohľadu na vlastný život ako na súčasť vyššieho harmonického celku.
V Aristotelových časoch bola antická tragédia populárnym žánrom, ktorý zdedil úsilie antického mýtu o jednotný pohľad na svet. Žánre populárnej fantastiky zdedili jej dramatickú energiu: „Tragédia zobrazuje činy a život, šťastie a nešťastie; činy a dej sú cieľom tragédie… Tragédia je zobrazením nielen uceleného deja, ale aj okolností, vzbudzujúcich strach a súcit. A to býva najmä vtedy, keď udalosť vyplýva z iných udalostí proti očakávaniu. Lebo takto spôsobia väčšie prekvapenie, ako keby sa stali samy od seba a náhodou, pretože aj z náhodných udalostí najpodivnejšie sa javia tie, o ktorých sa zdá, že sa stali úmyselne, ako napríklad Mityova socha v Argu zabila strojcu Mityovej smrti.“
Bronzovým sochám je ľahostajné, do akej budúcnosti sa dívajú kovovým pohľadom. Človek chce poznať pravdu o svete, v ktorom sa narodil a žije, čo aká by bola neuveriteľná. Túžime tiež vytvárať nové svety našej vlastnej predstavivosti, a keď to nedokážeme, podieľať sa na imaginárnych svetoch básnikov, čo ich dokážu vytvoriť. Fantázia je súčasťou reality, a sú ňou aj obludy našej fantázie.