Kapitola 4
Dejiny strachu

Duch dozaista pred mojou tvárou kráčal tak, že vlasy vstávali mi na tele. – Elifaz Temanský, Jób 4 – 15.

„Najstarší a najsilnejší pocit ľudstva je strach, a najstarší a najsilnejší druh strachu je strach z neznáma,“ znie úvodná veta v eseji H. P. Lovecrafta Nadprirodzená hrôza v literatúre. Dvojčaťom strachu z neznáma bol po celé dejiny ľudstva strach z poznania a umeleckým výrazom ich odvekého sváru sú podoby modernej fantastiky. Najmä vedecká fantastika a horor vyjadrujú očarenie človeka jeho vlastnými obavami i nádejami. Fantasy ponúka únik od skutočného aj domnelého ohrozenia človeka reálnym svetom do ríše rozprávkovej imaginácie. Láskavou sestrou strachu je nádej a Ernst Bloch stotožňuje princíp nádeje s princípom všetkých utópií.
Utopisti, architekti najlepších budúcností, sa ľahko menia na prorokov tých najhorších, na antiutopistov posadnutých komplexom varovného hlasu Kassandry. Fantasos, božstvo snových premien v antickej mytológii, je vnukom bohyne Noci, synom boha spánku Hypna a synovcom jeho brata, boha smrti Thanata. Objaviteľ podvedomia a zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud sa azda príliš nemýlil: „Iba nespokojný človek sa oddáva fantáziám. Neuspokojené priania sú hybnou silou fantázií.“ Názor, že SF je literatúra racionálnej, vedecky založenej extrapolácie, je často nesprávny. Názov slávneho Goyovho obrazu Spánok rozumu plodí príšery je názorný a nepopierateľný: bez rady rozumu sa dejú strašné veci. Vetu však možno interpretovať aj inak: ak rozum spí, sníva o hrôzach a netvoroch. Spojenie svetla poznania s temnotou neznáma je vo fantastickej literatúre putom krvismilného príbuzenstva.
„Hnusne povera dusila ľudský život, jej úškrn z nebies hrozivo stíhal smrteľných tvorov,“ rozhorčil sa v prvom storočí pred n. l. Titus Lucretius Carus. Po celý stredovek (a pre mnohých dodnes) stelesňovali hrôzu mocnosti zla, personifikované kreatúrami diabolizmu i modifikovanými reliktami pohanských legiend a mytológií. Légie padlých anjelov aj zástupy mŕtvych, čo nenašli záhrobný odpočinok, bytosti prekliate božskou mocou aj ľuďmi boli všetko antropomorfné variácie človeka. Až po upírov a nemŕtvych súčasnej hororovej literatúry boli tvárami človeka, znetvorenými krivým zrkadlom fantázie. Vo vzdore človeka proti prízrakom, zrodeným vlastnou fantáziou, sa Lucretius spoliehal na silu rozumu a poznanie hmotnej prírody: „Strach a temnotu duše môže rozptýliť len rozum a veda.“
Úspechy modernej vedy oslabili životnosť naivne poverčivých predstáv aj des nadprirodzeného panoptika náboženskej hrôzy. Odveké archetypy strachu v človeku si však hľadali nové spredmetnenie. Edgar Allan Poe zameral transcendentné úzkosti človeka na príšery, skrývajúce sa v ľudskej psychike i v materiálnej prírode, skúmanej a čoraz lepšie ovládateľnej vedou a jej pragmatickou aplikáciou – technikou. Poea fascinovali abnormálne duševné a fyziologické stavy jednotlivca rovnako ako desivá sila prírodných živlov a katastrof.
Už za Poeovho života sa autorom i čitateľom začali otvárať svety tajomnejšie, záhadnejšie a desivejšie ako groteskná scéna stredovekej mystiky. Astronómia a fyzika odhalila nepripravenému ľudstvu priepasti temnej prázdnoty vesmíru, siahajúce studenými prstami svetelných tisícročí na maličkú a bezvýznamnú Zem. Na tú planétu, ktorej neprebádané geografické priestory boli donedávna meradlom nepatrnosti človeka v dovtedajšom obraze sveta. A zároveň prírodné vedy ohrozili človeka nekonečnou priepasťou mikrovesmíru, nepredstaviteľnou silou atómového jadra. Doteraz neznámy svet neviditeľných síl prenikol krehké telo človeka röntgenovými lúčmi, ultrafialovým a rádiovým žiarením. Lenže tento svet nebol nočnou morou poverčivého spáča ani mystickou extázou náboženského vizionára, nebol odkázaný na vieru otcov ani na teologické zdôvodnenie scholastickej dogmatiky. Najdesivejšia na ňom bola nepochybná reálnosť, denne potvrdzovaná ďalšími objavmi a vynálezmi, hmatateľnou technickou realizáciou prírodovedných teórií a hypotéz. Dvetisícročnú krištáľovú sféru ptolemaiovsko-aristotelovského obrazu sveta, bezpečný úkryt a zároveň väznicu ducha antiky aj stredoveku, rozdrvila železná čižma modernej vedy a techniky. No táto čižma bola obutá na nohe ľudstva žijúceho na planéte, ktorá sa zo stredobodu známeho, prehľadného a pomerne malého vesmíru stala bezvýznamným zrnkom prachu, nezmyselne kolujúcim medzi miliardami ďalších zrniečok hmoty v gigantických víroch kozmickej prázdnoty.
Jules Verne a Herbert George Wells ako prví objavili nové žriedlo literárnej inšpirácie v zobrazení človeka na pozadí nového univerza. Vznikla vedecká fantastika, vyjadrujúca v tradícii osvietenského racionalizmu dôveru v dobro spoločenského a vedecko-technického pokroku: „Človek sa prebúdza. Prízraky impérií, rasových konfliktov a vojen, primitívne sny a ukrutnosti, to všetko bledne vo svetle dňa, prenikajúceho do jeho zavretých očí. Sme molekuly jedného organizmu. Jednotné ľudstvo stojí ešte len na začiatku svojich dejín, podrobenie vlastnej planéty je len svitaním jeho existencie, jeho dobrodružstvo sa ešte len začína. Si človek, pán svojej planéty, letiacej hviezdnym tichom vesmírnych priestorov v ústrety svojmu osudu.“
Wellsov humanistický pátos pramenil z presvedčenia o vývoji ľudstva. V antiutopickej línii SF zatienili dejinný optimizmus filozofie pokroku obavy z neschopnosti človeka ovládnuť svoje sily. Wells tuší tiene, ktoré svetlá budúcnosť vrhá do prítomnosti: „Veda je zápalka, ktorú človek ešte len teraz zažal. Domnieval sa, že sa nachádza v chrámovej miestnosti plnej svetla, žiariaceho na opisy nádherných tajomstiev vytesané na múroch, na stĺpy, popísané harmonickými filozofickými systémami. Teraz doznelo prvé vzbĺknutie, plamienok horí rovnomerným svetlom – a my v ňom vidíme len svoje vlastné ruky, tušíme miesto, na ktorom stojíme, a všade okolo, kde sme očakávali útechu a krásu, je iba nepreniknuteľná tma.“ Globálne chápanie ľudstva ako jednotného celku, neraz spojené s predstavou jedinečnosti ľudstva a Zeme vo Vesmíre, čoskoro prinieslo historicky nový druh strachu, obavy zo schopnosti ľudstva zničiť seba samo aj svoju planétu.
Alchymistická transmutácia olova telesnosti na zlato duchovnosti sa v SF transformuje na svoj opak. V technike veda spredmetňuje nehmotnú silu ľudského ducha. Poznanie premieňa prírodu na novú, človekom stvorenú skutočnosť. Kozmická loď, ktorá sa stala bohom, hovorí: „Básnici premieňajú svoje nočné mory na slová. Bohovia dokážu premeniť sny na skutočnosť a oživiť ich... Niektoré moje symboly chodia a dýchajú… Iné spievajú vo slovách básnikov“ (Frank Herbert a Bill Ransom: The Jesus Incident). V bezhraničnej fantázii sa skrýva aj nekonečný des. Optimistickým dobrodružstvám rozumu fantastika nastavila skeptické zrkadlo antiutópie a v modernom horore sa od nich odvrátila späť k odvekým hlbinám archetypickej hrôzy.
Už v 18. storočí sa európska aristokracia zabávala mechanickými hračkami, netušiac, že má pred sebou zvestovateľov svojho zániku, zárodky strojového priemyslu. Konzervatívny klérus brojil proti rúhavému napodobňovaniu božieho diela a biedni rozbíjači strojov sa obrátili proti mechanickému zlodejovi ich skromnej obživy, proti tkáčskym stavom. Diabli, čarodejnice i celý strašidelný arzenál stredovekých povier sa zachvel a rozplýval ako obláčik hmly pod kovovými údermi kopýt Medeného jazdca, vo zvuku ťažkých krokov Kamenného komtúra a iných osudových dvojníkov človeka. V spoločnosti narastal doteraz nepoznaný strach, strach z pokroku.
Preniknutie do zakázaných oblastí vedy má podobné následky ako čierna mágia či zmluva s diablom, hriešnik musí byť potrestaný. Dobrodružstvo poznania zabíja, privádza do šialenstva alebo inak ničí rúhavého odvážlivca. Poznanie a pokrok ním zrodený sa vo veku rozumu opäť obracajú k človeku iracionálnou, neprekonateľne zlovestnou tvárou Gorgóny, vyrazenou na reverze mince vedecko-technického pokroku, ktorou človek platí za relatívny blahobyt, pohodlie a bezpečnosť technickej civilizácie. Expedícia do neznáma zostupuje do hlbín zla. Veda prestala ochraňovať človeka pred nepredstaviteľným. Z triumfu ľudského ducha sa zmenila na znepokojivú záhadu a zdroj ohrozenia. Vedecká fantastika, umelecký nositeľ rozumového poznania, imanentne vyjadruje aj slepo ničivé sily prírody a jej temnú, iracionálnu stránku v nás.
Človeka ešte neprestali desiť nadprirodzené bytosti, keď odhalil zviera v sebe. Vybájené chiméry polozvierat–poloľudí nahradili pochmúrne záhady od rozumu odvrátenej stránky duše, ktorá neuznáva nijaké ľudské zákony a navzdory nevinnosti toho, v kom sídli, sníva strašné sny a šepká si tie najneprístojnejšie tajomstvá. Objav podvedomia otvoril Pandorinu skrinku nových netvorov nerozumu, prelamujúcich tenkú škrupinu racionálneho myslenia. Otvoril dvere psychopatológii strachu a novým nositeľom neľudského rozumu.
Howard Phillips Lovecraft bol jedným z prvých archeológov hrôzy, ktorí nadviazali na čiernu romantiku gotického románu a zostupovali do hrobiek či prekopávali cintoríny, aby zo skamenených kostí stredovekých úzkostí z nadprirodzeného vydestilovali novými postupmi literárnej alchýmie nový druh strachu, obavy moderného človeka, naplňujúce novým obsahom prapôvodné formy iracionálneho desu. V prvej tretine 20. storočia spojil nový obraz sveta s pojmami, limitujúcimi nové hranice poznania. Do literatúry uviedol hranice vesmíru, paralelné svety a netušené dimenzie, ležiace za hranicami nášho časopriestorového kontinua, „vpád obludných a neznámych vecí, prichádzajúcich z nekonečného priestoru za hranicami nášho normálneho sveta“. Vztýčil maják temného svetla na hraniciach poznateľného a nepoznateľného sveta, a nie na hraniciach od nepamäti známych, hoci pohyblivých, na hraniciach známeho a neznámeho. Fantastika opäť oslepene prižmúrila oči pred denným svetlom a obrátila sa k osudovej temnote. Nenasleduje ideál klasickej krásy a dobra, očarúva ju príťažlivá sila ošklivosti a zla, nálada súmraku bohov a zániku sveta. Dejiny strachu mohli pokračovať novovekom.
Popri aspera ad astra, nádejou ku hviezdam, spolu s dejinným optimizmom verneovsko-asimovovskej línie vedeckej fantastiky a s realistickou skepsou Wellsovho humanizmu, nachádzame v iracionalisticky orientovanej línii fantastickej literatúry od Lovecrafta po Stephena Kinga de profundis, zostup do hlbín a hlas z hlbín volajúceho, hrôzu a varovanie z hraníc známeho a nepoznateľného, nádeje a beznádeje.