Kapitola 3
Prototyp hororu

Strach ma prepadol a triasol som sa, všetky kosti sa mi strachom chveli... – Elifaz Temanský, Jób 4 – 14.

Kniha Jóbova presahuje rozmer tragédie, jej obsahom je nekontrolovateľná a nevysvetliteľná agónia. Obsahuje podstatné prvky hororu:
1. Pokrivenú kozmológiu (konkrétne teodíceu).
2. Premenu dobra na zlo, temnú inverziu znakov, symbolov, procesov a očakávaní, ktorá vyjadruje deformáciu sveta v pokrivenej kozmológii.
3. Archetypickú bezmocnosť vôle jednotlivca vo vzťahu človeka k netvorovi.
4. Iracionálnosť zla, víťaziacu nad dobrom, nepochopiteľné víťazstvo chaosu nad poriadkom.
5. Neprítomnosť zákonov fyzikálneho sveta a neplatnosť etických princípov.
6. Očarenie zlom a márnymi pokusmi postáv odhaliť a racionálne vysvetliť úklady zla.
7. Tragický realizmus, že všetko sa môže skončiť zle a raz sa skončí aj každý život.
Úvodom do hororu býva obraz "normálneho" sveta našej skúsenosti. Kniha Jóbova sa začína príjemnou situáciou privilegovaného božieho služobníka. Jóbova sociálna pozícia je daná postavením v jasnom svete božej milosti, dobroty a najmä spravodlivosti. Až kým do sveta božieho poriadku nevtrhne nekontrolovateľný chaos v podobe sporu Boha s diablom, dobra so zlom. Jób sa zo samostatného jednotlivca so slobodnou vôľou stane pešiakom na šachovnici perverznej hry dobra so zlom.
Jób je najlepším služobníkom najvyššieho dobra a nedá sa mu nič vyčítať z hľadiska ľudskej ani vyššej etiky: "Videl si môjho služobníka Jóba, ktorému niet rovného na Zemi?" (Jób 1 – 8.) Satan pokúša Boha tvrdením, že dobrota človeka nie je viac ako strach zo zla, ktoré prináša trest, že iba strach je pôvodcom dobra rovnako ako zla: "Či sa Jób nadarmo bojí Boha? Či si ho neohradil zo všetkých strán i dom jeho a všetko čo má?" (Jób 1 – 9.)
Zlo nevysvetľuje dôvody svojej existencie, prosto je. Horor sa začína v usporiadanom svete, ktorý sa beznádejne rúti do chaosu. Koniec sveta sa začína nádejou. Jób prežíva okamihy odovzdanosti a nádeje.
Obete hororu bývajú nevinné, veria, že napokon zvíťazí dobro a pravda. Jób je absolútne a dokonale nevinný, ale zaobchádza sa s ním ako s hriešnikom a musí znášať trest.
Zvrhlosť sveta v Knihe Jóbovej aj v horore je založená na dôkazoch neplatnosti "prirodzeného" konečného víťazstva etiky, viery v poriadok, dobro, pravdu, spravodlivosť a nádej na odmenu za poslušnosť týmto princípom. Prirodzené aj nadprirodzené netvory moderných hororov odzrkadľujú temné stránky svojho pôvodu. Netvora možno identifikovať podľa jeho neľudskosti: "Duch dozaista pred mojou tvárou kráčal tak, že vlasy vstávali mi na tele" (Elifaz Temanský, Jób 4 – 15).
Jóbovo utrpenie je nezaslúžené a z jeho hľadiska nezmyselné, lebo nevysvetliteľné. Postihlo ho bezdôvodné mučenie a nespravodlivá bolesť, smrť synov a dcér, strašná choroba, otrávený dych, hoci sa nedopustil hriechu. Postavy Knihy Jóbovej sa márne dohadujú, nenájdu nijakú vinu ani zločin ako oprávnený dôvod trestu: "Na čo ti je dobré, že ma týraš? Omrzel ťa výtvor tvojich rúk? Aký máš z toho úžitok, že ma týraš, že pohŕdaš dielom svojich rúk... ?" (Jób 10 – 3.) Chabé vysvetlenie spočíva v odovzdanej viere v nepochopiteľný vyšší princíp, trestajúci za poslušnosť, ktorú nekompromisne vyžaduje.
Nešťastie nevinných je jedným z princípov hororu. Neplatí predpoklad absolútnej etiky a odmeny za morálne správanie, za poslušnosť jej princípov. Vo vesmíre ovládanom náhodou a chaosom je utrpenie výsledkom hry nepochopiteľných síl a dobro je relatívne. Víťazné a neporaziteľné zlo sa maskuje ako dobro, ktoré možno neexistuje. Spravodlivosť Knihy Jóbovej je mimo dobra a zla, sú jej ľahostajné princípy našej morálky, nepatrí do "prirodzeného poriadku vecí" a "zdravého rozumu".
Mlčiaci Jehova sa neznížil, aby Jóbovi vysvetlil jeho nešťastie. Priatelia Jóbovi dohovárajú, aby hľadal vinu v sebe, lebo trest je dôkazom viny: "Blahoslavený je človek, ktorého Boh trestá!" (Elifaz Temanský, Jób 5 – 17.) Márne pokusy odhaliť a racionálne vysvetliť úklady zla sú viac ako orientálny fatalizmus. Aby hrôza a odpornosť boli účinné, musia byť nevýslovné: "Dokedy budeš vravieť také veci a slová tvojich úst budú ako vietor prudký?" (Bildad Suchský, Jób 8 – 2.) Ignoramus et ignorabimus – zlo je nepochopiteľné. Svetlo Knihy Genesis sa v Jóbovom prípade premenilo na tmu. Nevysvetliteľný paradox premeny dobra na zlo prináša večnú neistotu. Očarenie zlom je opakom osvietenskej dôvery v principiálnu poznateľnosť sveta a v schopnosť človeka racionálne ho spoznávať.
Boh dal, Boh vzal. Odňal Jóbovi svoju priazeň aj pozemskú lásku, zabil mu rodinu, uvrhol priateľov do pochybností o Jóbovej spravodlivosti. Dobro aj zlo majú sociálny rozmer. Nie sú to len biologicky protikladné hodnoty (život – smrť, zdravie – choroba, mladosť – staroba), ani teologické či filozofické abstrakcie, ale predovšetkým ich sociálny zmysel. Dobro aj zlo úzko súvisia s mocou a autoritou. Jóbovi priatelia dostali príležitosť posmievať sa mu, opovrhnúť ním, ponižovať ho a urážať. Pád Jóba z predchádzajúcej spoločenskej pozície, premena autority na bezmocnosť a hrdosti na hanbu sú sociálne dôsledky a prejavy zla, keď dobro bezdôvodne odňalo ochrannú ruku. Jóbovi priatelia veria usporiadaniu sveta, ktoré pre Jóba už neplatí. Prihovárajú sa mu z hľadiska ako obecenstvo, ktoré so zlomyseľným pôžitkom sleduje obeť dramatického predstavenia: „Táraním ľudí obťažuješ a posmievaš sa a niet toho, kto by ťa zahanbil.“ (Zofar Naamatský, Jób 11 – 3.) Diváci s pôžitkom sledujú utrpenie nevinných obetí z pohľadu netvora. Tešia sa, že sami sú aspoň v tejto chvíli bezpeční.
Publikum znudené každodennosťou sa zabáva všadeprítomným násilím a obdivuje zločinca, ktorý sa odvážil prekročiť hranice jednotvárneho života. Horor krikľavo protirečí sociálnemu kódexu – solidarite, poriadku, spravodlivosti, zodpovednosti, pravde, láske aj súcitu, etickým teóriám aj praktickej morálke. Netvory hororu sú dokonale zlé. Natoľko zlé, že dobro vôbec nepoznajú alebo na nich nemá nijaký vplyv.
Jóbovho Boha viac zaujíma výsledok stávky so Satanom ako Jób, viac trest ako vina, viac vlastná moc nad ľuďmi ako človek. Povaha neľudskej bytosti je človeku nepochopiteľná: "Vravím Bohu: za svojvoľníka ma nepokladaj, daj mi vedieť, prečo vedieš spor so mnou?“ (Jób 10 – 2, 4.) "Čo mám urobiť, ó strážca ľudí? Prečo si si ma vzal za terč až som sa stal bremenom sám sebe?" (Jób 7 – 20.)
Nádej sa zmenila na hrôzu, lebo neexistuje záruka, že budúcnosť bude lepšia ako prítomnosť a minulosť. Jób odpovedá Elifazovi Temanskému: "Či nemá človek vymeraný čas na Zemi?... Ako oblak hynie a mizne, tak ten, ktorý zostupuje do hrobu, nevystúpi zas... Preto nemôžem zadržať ústa svoje, hovorí zo mňa úzkosť môjho ducha, nariekam v horkosti duše mojej." (Jób 7 – 1, 9, 11.)
Jóbov svet nie je peklo. Niektorým sa môže dariť celkom dobre, hoci náhodne, z nepochopiteľných príčin a vždy len dočasne – lebo každý život sa končí smrťou. Jóbov vesmír je "iba" protikladom raja. Adam a Eva, v rajskej blaženosti nevinní pred pádom do poznania dobrého a zlého, videli fakty, ktoré nechápali. Jób, utýraný v pasci svojho osobného pekla, zázračne stvoreného na Zemi, tiež vidí (a cíti!) fakty svojho utrpenia – a takisto nechápe. Nadpozemský mučiteľ sa nezľutuje nad úbohým stvorením, ktorému dal do vienka nevedomosť a s krutou iróniou Jóbovi odoprel spoznať príčinu jeho utrpenia.
Adama a Evu poučili, že vyhnanie z raja je trestom za porušenie zákazu, za odmietnutie nevedomosti v túžbe poznať dobré aj zlé. Vyhnanie z raja je trestom za ľudskosť, ktorej základom sú etické hodnoty. Jób nemal slobodnú voľbu, jeho svet je tyranskou smrtiacou svätyňou a zmätenie hodnôt dodatočným trestom.
Všetky tri postavy poznajú fakty, ale ani jedna ich nechápe. Adama a Evu nadprirodzeným rozhodnutím potrestali za poznanie, ktorým získali ľudskosť. Jób trpí nadpozemským popretím ľudského poznania, prevrátením významu vedomostí, mrzačiacim podstatu rozumnej bytosti a vysmievajúcim sa ľudskej múdrosti. Jehova odňal Jóbovi lásku i nádej, len aby vyskúšal jeho vieru. Nevyspytateľný chce, aby viera bola sama účelom, nie z ľudsky pochopiteľných dôvodov. Nezáleží mu na tom, aby Jób pochopil, stačí mu bezpodmienečná poslušnosť.
Jób nemá útechu, že utrpením zmúdrie alebo sa dokonca zlepší, aj tak bol najlepším zo všetkých služobníkov. Odmenou Jóba nebola ani akási strašná múdrosť, získaná za cenu utrpenia. Jóbovo utrpenie je skúsenosť, ktorá možno vedie k poznaniu, ale poznanie ešte nie je múdrosť. Aby Jóbovo utrpenie malo zmysel a poznanie viedlo k životnej múdrosti, jeho skúsenosť by musela byť pochopiteľná, aby sa dala využiť v budúcnosti. Všetko, o čom sa Jób poučí zo svojho utrpenia, je existencia náladovej a nepochopiteľnej všemohúcnosti, pre ktorú je človek iba bezmocnou hračkou. Dobro aj zlo stíha človeka náhodne a nevysvetliteľne, bez pochopiteľného dôvodu a rozumného vysvetlenia.
Jóbova múdrosť je múdrosťou dokonalého služobníka bez vôle, nemysliaceho nástroja svojho pána. Potvrdilo ju rozhodnutie o náprave utrpenia: nové zdravie, nový majetok a nová rodina vrátili Jóbovi vážnosť a spoločenské postavenie. Nevedno, či mu vynahradilo prežité utrpenie a vymazalo spomienky na nenapraviteľne mŕtvych synov a dcéry.
Iste mu zdôraznilo memento mori, pripomienku smrti a zmaru, ktorým sa napokon nevyhne nikto z nás. Ťažko uveriť v nového šťastného Jóba, ktorého každú noc neprebúdza zo spánku vlastný krik: "Teda ma strašíš snom a desíš videniami tak, že by som si volil zahrdúsenie, smrť nad kruté trápenie. Život sa mi sprotivil." (Jób 7 – 14, 15, 16.)
V Knihe Jóbovej víťazí nepoznateľné a nepochopiteľné nad poznaním a rozumom, iracionalita nad racionalitou, náhoda nad pravidlom, chaos nad poriadkom: Boh je rovnako nevyspytateľný, tajomný a nemilosrdný ako príroda. Už to by azda stačilo na vysvetlenie, prečo Knihu Jóbovu považujeme za prototyp hororu. Lenže ona vyjadruje aj základný princíp, ktorý horor odlišuje od všetkých ostatných žánrov a robí aj z najfantastickejšieho hororu neúprosný realizmus: raz sa všetko zle skončí.