Kapitola 2
Paradoxy hororu

Prečo sú mi netvory sympatické? Lebo sama som netvor. – Laurell K. Hamiltonová

1. Prečo nás fascinujú zlé, nebezpečné a odporné veci?
Bojíme sa stratiť sami seba. Chceme žiť takí, akí sme, bojíme sa prijať neznámo v nás: zrkadlo ukazuje tvár cudzinca, ktorým azda naozaj sme, tvár netvora. Nechceme stratiť svoju totožnosť, ktorá je pre nás kotvou poriadku.
Neľudskosť kladie otázky o povahe človeka. Prvý paradox hororu sa dá vyjadriť v pojmoch citových a poznávacích schopností malého dieťaťa.
Deti milujú surové príbehy o bitkách, zabíjaní a netvoroch. Deťom sa netvory páčia, aj keď nie sú sympatické. (Zavše ani tie deti.) Deti sa rady hrajú na chytačku, aj keď iní naháňajú ich a nie oni iných. Deti sa rady dávajú strašiť a rady strašia iných. Horor azda fascinuje dieťa v nás. Oslovuje deti vo veku, keď ešte nestratili schopnosť prirodzeného filozofovania a neprestajne sa pýtajú "Prečo?". Aj v dospelosti sa stretávame s neznámom a niekedy pred ním nedokážeme zatvoriť oči.

2. Prečo sa nám páči horor, keď strach je nepríjemný pocit?
Strach je inštinkt vyleptaný do duše človeka. Je tvárou z ríše tieňov v zrkadle zúfalstva a smrti, obsiahnutý tým, čo obsahuje, spútaný tým, čo spútava. Mnohých učičíkali horory sveta, ich duše sú prázdne listy, bezcieľne poletujú vo víchriciach všednej každodennosti. Potrebujú sa vydesiť späť do reality, prebudiť z pochabého sna, že svet je skutočný. Horor je liek na ich chorobu. Vstrieknutý do duše, daruje únik od temnoty. Aspoň nakrátko.

3. Prečo sa bojíme neexistujúcich vecí? Hrôza je viera v existenciu hrôzy. Nepotrebuje dôkazy, stačí jej vedomie, že existuje a všetko ostatné je iba jej prejavom. Bojíme sa, lebo vieme, že nedokážeme posúdiť, čo neznámo spraví s naším životom. Prvotným zdrojom potešenia je netvor, odvrátená tvár temnoty v nás, do ktorej sa pozeráme schizofrenicky ambivalentne: odvrátime pohľad, alebo sa jej dokážeme pozrieť priamo do očí. Ak závisíme od moci netvorov, v stávke môže byť existencia ľudského rodu. Zvrhlosť vesmíru je nekonečná a perverzný svet je priestorom všetkých odrôd hororu. H. P. Lovecraft ho opisuje ako neurčitú atmosféru bezdychej a nevýslovnej hrôzy, neodvratné zlyhanie každej záštity proti útokom chaosu. Northrop Frye hovorí o najvyššej irónii, démonickom zjavení, o čiernej veži a väzení nekonečnej bolesti, meste príšernej noci v púšti, o bezcieľnej púti, výkriku odporného a idiotského sveta bez viery, milosti a nádeje.

4. Prečo toľkí autori oslavujú zlo, ktorého sa iní desia?
Poznáme prosté ľúbostné príbehy plné dusivého smútku. Poznáme pútnikov, čo z temných krajín duše aj sveta prinášajú správy o neznesiteľnom pôvabe príšernosti, o svätyniach odpornosti, o rituáloch neznámych kultov aj o kňazoch, slúžiacich omše vládcom temnoty. Poznáme poblúdených prorokov – vierozvestov mrazivej krásy neznámych hrôz. Poznáme tichých démonov všedného dňa aj staré strašidlá oživené infúziami čerstvej krvi. Liečitelia strachu predpisujú besov prebudenej minulosti ako liek na obavy z budúcnosti.
Palivom vášne, ktorá nás ženie k prebudeniu z mámenia márnosti, z klamnej útechy ilúzií, sú odpudivé veci, miesta kdesi veľmi hlboko, v najhlbšej hlbočine, tam, kde by sme nikdy nechceli byť – v pekle. A v nás samých. Prihovárajú sa nám postavami, ktoré stelesňujú hrôzu na stránkach kníh, na plátnach kín a obrazovkách. Sympaťáci, ktorým želáme šťastný únik pred tým, čo striehne v temnotách, aj lotri, ktorým želáme tisícnásobnú smrť. Zlomyseľnosť a škodoradosť sú čisto duševné slasti, ktorým sa môžeme oddávať bez ohľadu na fyzickú kondíciu. Každý o niekom túži počuť: „A nikdy už nežili šťastne, až kým nepomreli!“

5. Takí vraj sme, hovorí horor. Ale prečo?
Živočích potrestaný rozumom vie, že život nad ním bez viny vyniesol rozsudok smrti ešte pred narodením. Justičný omyl prírody si zaslúži útechu, aspoň vymyslenú. Strach z nebytia potrebuje vieru, že budeme existovať aj po smrti. Život jednotlivca pokračuje v deťoch. Túžba žiť je najhlbší a najzákladnejší inštinkt. Inštinkt sa búri proti samotnej pripomienke, že keď raz zomrieme, bude to navždy. Musíme uniknúť strachu pred ničotou, aby sme sa nezbláznili. Žijeme, lebo chceme žiť.
Fantázia súcitne odškodňuje človeka za útrapy z rozumu. Horor je viac ako kultúrny vynález, preto nedohliadneme počiatky jeho dejín.

6. Nikto nevyhlasuje horor za úctyhodný žáner, ale nikto ani nepopiera, že horor je žáner s úctyhodnými dejinami.
Horor je perpetuum mobile kultúry:
• vymyslené hrôzy neexistujú, lebo ich existencia protirečí zdravému rozumu aj prírodným zákonom;
• neexistencia hrôzy je iba zdanlivá, občasná a dočasná: vráti sa vždy znova, nečakane, práve vtedy, keď sa obetiam podarilo uveriť, že sa jej zbavili;
• nikto presne nepozná pôvod, konštrukčné vlastnosti ani princípy fungovania nadprirodzenej hrôzy, ani nemá patent na jej výrobu a predaj, ale ona je všadeprítomná a keď raz začala fungovať v dejinách kultúry, nedá sa z nich vyhnať, zničiť, ani zamlčať.