UPÍRSKA EROTIKA

Ondrej Herec

Živočích potrestaný rozumom vie, že život nad ním bez viny vyniesol rozsudok smrti ešte pred narodením. Justičný omyl prírody si zaslúži útechu, aspoň vymyslenú. Strach z nebytia potrebuje vieru, že budeme existovať aj po smrti. Život jednotlivca pokračuje v deťoch. Túžba žiť je najhlbší a najzákladnejší inštinkt. Inštinkt prežitia sa búri proti samotnej pripomienke, že keď raz zomrieme, bude to navždy. Musíme uniknúť strachu pred ničotou, aby sme sa nezbláznili. Žijeme, lebo chceme žiť.
Fantázia súcitne odškodňuje človeka za útrapy z rozumu. Podvedomie ženy tuší obidve tváre existencie aj možnosť, ako existovať navždy. Nositeľka života vzdoruje entropii, ale vábia ju zvodné triky smrti, čo sa chce zmocniť života. Upír vie poskytnúť aj iný spôsob nesmrteľnosti, ako predĺženie existencie potomstvom. Silný, záhadný a zmyselný samec sa životu smeje a smrti vysmieva, ponúka žene večný život, bojuje o ňu divo a neľútostne ako dravec, má sexuálne skúsenosti a výkonnosť, s ktorými nemôže súperiť smrteľný muž. Upír vzrušuje ženu erotickým ideálom, sústreďuje do uzlového bodu základné súradnice jej podvedomia – sex, smrť a prežitie.

Od Lilith po Draculu

Upíri sú mŕtvoly, ktoré v noci vstávajú z hrobu a pijú ľuďom krv. Krv je tekutina života a ľudová povera vraví, že môže oživiť mŕtvych a uzdraviť chorých. Krvavý kúpeľ môže prinavrátiť mladosť alebo aspoň pomáha udržať si ju. Pitie ľudskej krvi dáva upírom nesmrteľnosť alebo nepredstaviteľnú dlhovekosť. Upír je nemŕtvy, ktorý prišiel o svoju dušu, ale nezomrel, opak živého, ktorého duša sa prevteľuje (napríklad vlkolak).
Jednotný etymologický výklad výrazu „upír“ zatiaľ nepoznáme. Podľa jedných srbskému „vampir“ zodpovedá severoturecké slovo „uber“, podľa iných slovenské „upír“ sprostredkovane pochádza z anonymných aj autorizovaných historických správ o prípadoch upírstva v Nemecku (napríklad Visum et Repertum, Norimberg 1732, Von denen Vampiren... a iné). Nemecký výraz prevzala francúzština aj angličtina ako „vampyre“, prípadne „vampire“ (gramatika vtedy dovoľovala drobné osobné zvláštnosti).
Lenže to už bol začiatok konca tej etapy dejín folklórnych upírov, ktorá sa začala pred päťtisíc rokmi v Indii, v Nepáli, v Tibete a v Mezopotámii. Lilith, prvá Adamova žena, úzkostlivo cenzurovaná z posvätných spisov, údajne pila krv dojčiat. Nemáme uspokojivú odpoveď na otázky, čo tým sledovala, a či svojich vlastných potomkov, keď iné deti nemala k dispozícii, lebo Adam a Lilith boli prvým ľudským párom na Zemi. Napriek sakrálnym textom možno ani Lilith nebola prvou fertilnou ženou v dejinách ľudstva. Azda už Adam si mohol vyberať, s kým chce mať spoločné deti a nemusel byť verný len pre nedostatok iných možností. To sa po tisícročiach ťažko dokazuje, ale neprekáža nám vážiť si Lilith ako pramatku dvoch rás, ľudského rodu aj upírov, a pozornejšie skúmať ich spoločné dejiny.
V upíroch ožíva mýtus o pôvodnej skazenosti a dedičstve prvotného hriechu. Zlo sa skrýva priamo v človeku a prenáša sa krvou. Bratovrah je prototypom zločinca, zla v ľudskej podobe. Diabli, démoni a nemŕtvi stelesňujú zlo mimo človeka. Protiklad dobra a zla je v horore jasný: zlo musí byť absolútne a zlosyn čierno-čierny. Ale je to naozaj tak?
Sme deti Kaina i Ábela. Kain svojho brata prežil, lebo ho zabil. Možno vyjde najavo, že upíri sú naši bratanci a sesternice alebo ešte bližší príbuzní, dokonalejšia mutácia druhu Homo Sapiens. Prírodný vývin napokon zvíťazí. Pominú veky diskriminácie a prenasledovania, ktoré upírov donútili žiť v tieni človeka a ľudstvo nahradí vyššia rasa jeho potomkov (Richard Matheson: I Am Legend, 1954).
Daniel C. Scavone aj iní sledovali postavu upíra vo viacerých kultúrach (Vampires, 1990). Európa má vlastné grécke a rímske tradície fantastických krvilačných netvorov, svoje lamie, empúzy a strigy. Slovania majú bohatý upírsky folklór a pestrú upírsku ľudovú prózu, slovanské územia oplývajú starou a úctyhodnou populáciou upírov, ktorá sa skvele ujala a dodnes sa jej dobre darí.
Európsky stredovek použil vieru v upírov ako nástroj na kontrolu ľudu. V roku 1215 cirkev uznala existenciu upírov. Upíri, či všeobecnejšie, krvilačné nadprirodzené bytosti, sa ešte v renesancii vyskytovali proporcionálne k ostatným folklórnym postavám. Viera v upírov sa epidemicky rozšírila v štrnástom storočí: panický strach z morovej nákazy zavinil prípady pochovania chorých zaživa, a tie dodali novú hodnovernosť povestiam o upíroch, čo vstali z hrobu. V roku 1348 označili upírov za príčinu čierneho moru. Máme hypotézy, ale bez dôkazov; nevieme s istotou, prečo práve upírov. Pohonnou silou strachu je nevedomosť.
Jeden z prvých literárnych príbehov o upíroch napísal John Polidori, osobný lekár Lorda Byrona. (The Vampyre, London’s New Monthly Magazine, apríl 1819. Po uverejnení ho však pripisovali slávnemu básnikovi Byronovi.) Brama Stokera inšpirovali k najslávnejšiemu upírskemu príbehu európskej literatúry rumunské povesti o historickej postave sadistu a hrdinu protitureckého odboja grófa Vlada Tepeşa (Dracula, 1897).

Dejiny písané krvou

Gróf Drakula vyplával z vlasti do Anglicka, lebo na obyvateľstvo chudobná rodná Transsylvánia nedokázala nasýtiť jeho večný smäd po krvi. Praotec všetkých upírov sa odvážil skočiť rovnými nohami z ľudovej povesti do modernej kultúry. Rozhodol sa preniesť idey upírstva do priemyslovej civilizácie. Veľkolepý zámer globalizovať krvilačnú parazitnú politiku upírstva mu vnukol cieľ podrobiť svojej neľudskej, azda nadľudskej kultúre celé ľudstvo bolestným bozkom nesmrteľnosti.
Upír s víziou sveta znova obývaného prastarou, takmer vyhynutou rasou si zvolil na prahu dvadsiateho storočia ako odrazový mostík Viktoriánske Anglicko. Industriálna superveľmoc, vládnuca svetovému impériu, mohla vďaka prevahe svojej armády a ekonomiky kolonizovať upírskym uhryznutím celú planétu: „Upíri všetkých krajín, spojte sa! Podrobíme Zem moci Internacionály nemŕtvych!“
Technický pokrok a integračné tendencie svetovej ekonomiky pôsobia aj v horore. Bram Stoker transformoval stredovekého upíra na hrdinu modernej civilizácie. Jeho jasnozrivosť potvrdzujú zisky nadnárodného priemyslu zábavy pri šírení upírskej subkultúry v Európskej únii, v USA aj na ostatných kontinentoch. Škoda, že sa toho nedožil Marx. Možno by sa cítil polichotený a socialistické krajiny sa mohli stať rajskou záhradou modernej fantastiky aj mimo jej divokej odnože – socialistického realizmu.
Lesbická upírka Mircalla von Karnstein ovplyvnila Stokerovho Draculu a do krvi urazila morálne cítenie Fridricha Engelsa a Karla Marxa (Sheridan Le Fanu: Carmilla, 1872). Vizionári svetlej komunistickej budúcnosti vyjadrili vo svojej korešpondencii úprimné a hlboké opovrhnutie populárnou fantastikou devätnásteho storočia. Bojovníci za práva pracujúcich neboli zástancami popularizácie morálnych pokleskov. Ženatému Marxovi sa podarilo otehotniť rodinnú slúžku, ktorá aristokratickej manželke učiteľa robotníckej triedy pomáhala vychovávať deti a živiť génia. Príbeh má priam rozprávkové črty: bohatý továrnik Engels sa poslušne priznal k synovi chudobného filozofa ako k svojmu. Vodcovia proletariátu sa nedesili fantastických netvorov, iba skutočných: upír sa zbabelo vyhýba dennému svetlu, jeho pravým úkrytom však nie sú temné hrobky, ale ešte černejšie zákutia ľudskej duše.
Nemci nazývajú básnikov čiernej romantiky čarodejníkmi hororu. Bram Stoker bol jedným z jeho prvých dílerov. Drogy sú horor, ale aj horor je droga. Každá spoločnosť má svoju drogu. Stokerov román zabil jednu tradíciu nadprirodzeného hororu tým, že ju udomácnil v triezvom dvadsiatom storočí. Transplantoval hodnoty ľudovej prózy do modernej fantastiky, založil novú líniu hororu a zároveň jeho nespočetných paródií.
Súčasný stereotyp sa málo podobá pôvodnému obrazu upíra v ľudovom umení. Tesáky, odpor k cesnaku, strach z kríža a slnka sú črty moderných upírov. V „symfónii hrôzy“ Nosferatu (Nemecko 1922, réžia Friedrich Wilhelm Murnau) predstavil Max Schreck upíra ako ľudského potkana s ostrými zubami a pazúrmi. Filmový prototyp moderného upíra stelesnil Bela Lugosi vo filme Dracula (USA 1930, réžia Tod Browning).

Erotický ideál

Upíri ľudových povier pripomínajú chodiacich nemŕtvych, zombie, páchnuce mŕtvoly s mäsom odpadávajúcim od kostí. Dnešný upír je atraktívny a uhladený, ľudskejší ako jeho folklórny predchodca a obdarený príťažlivými vlastnosťami: „Milovala mystického Draculu, jeho bledú pokožku a jemné ruky, jeho zdvorilý a komplikovaný štýl, nádherné spôsoby džentlmena“ (Rosemary Ellen Guiley: The Complete Vampire Companion, 1994).
Erotické čaro upíra sa začína fyzickou príťažlivosťou a exotikou. Vysoký pekný cudzinec spája napätie s hrôzou a zmyselnosťou. Brutálny zlosyn a bezohľadný egoista má pôvab zakázaného ovocia: aký to pôžitok oddať sa mužovi, ktorému je ľahostajné všetko okrem vlastných túžob, je všetkého schopný a dobýva svoju vyvolenú za každú cenu! Tento druh fantázie sa priamo prihovára mnohým čitateľkám, naplňuje citovú potrebu, ktorú si ani samy nevedia definovať (Anne Stuart: Dangerous Men and Adventurous Women, 1992).
Nichollsova Encyklopédia Science Fiction (1995) charakterizuje upírov ako sexuálny symbol hororu. Romantický upír vstúpil do európskej literatúry v kostýme elegantného aristokratického zvodcu: „Vysoký muž, hladko oholený, čierne odetý od hlavy až po päty, s tvárou dravého vtáka“ (Dracula).
Spisovatelia radi umiestňujú staré mýty, rozprávky a legendy do súčasnosti a poľudšťujú nadprirodzené bytosti. Rozprávky sa dejinami menia a menia sa aj ich hrdinovia. Strašidelná legenda zrodila romantický ideál, za ktorý hrdinka rada vymení svoj pozemský život. Predstavte si lásku takú hlbokú, že pre ňu ochotne klesnete do hrobu a opäť z neho vstanete kvôli mužovi, ktorý chce ochutnať vašu krv!
Základné zákony zla sa nemenia. Netvory nemôžu prekročiť prah, ak ich sami nepozveme a strácajú moc nad tým, kto sa ich nebojí. Hlboko na dne ženských sŕdc sa skrýva túžba po strašných a smrtiacich hrdinoch. Ženy vábi padlý anjel, čo by radšej vládol peklu ako slúžil nebu, muž priznávajúci sa k temnej stránke svojej bytosti tak ako k svetlej, k zlu ako k dobru, k nenávisti ako k láske. Muž vzdorujúci životu aj smrti. A sexuálne agresívny.
Upír vstúpil medzi hrdinov puritánskej kultúry vďaka črtám, ktoré ju odpudzovali a ohrozovali. Oslovil viktoriánske publikum protirečivým čarom obidvoch freudovských základných pohonných síl ľudskej psychiky – sexuálnym pudom aj pudom smrti. Výkrik podvedomia bol vítaným protikladom chladného inštrumentálneho intelektu, stelesneného Sherlockom Holmesom.
Doba rozumu vyprovokovala vzburu iracionálnosti. Prekvital okultizmus, obnovili sa staré mýty aj povery, že svet ovládajú skryté magické sily, ku ktorým patrí „duševné upírstvo“ (Daniel Cohen: Real Vampires, 1995). Parazity duše vyciciavajú „životnú silu“ človeka (Guy de Maupassant: Le Horla, 1887). Pokusy šokovať čitateľa nemorálnosťou a zlom sú staršie ako umelecká dekadencia fúzatej moderny devätnásteho storočia aj ako Baudelairove Kvety zla a nájdeme ich už v antickej literatúre. Nikeros v Petroniovom Satiricone rozpráva, ako na vlastné oči videl premenu vojaka na vlka, teda vlkolaka.
Biologickú reprodukciu stotožnili so špinou, plávajúcou na hladine sexuality. Potlačená sexualita sa pomstila výbuchom úchyliek, sadizmu, masochizmu, homosexuality. Intuícia zlomila okovy pokryteckej, ale neúprosnej morálky, ktorá zničila Oscara Wildea. Nekrofília aj nekrofóbia upírskych príbehov sa oprela o deviácie: explózia chorej erotiky paradoxne nahradila prenasledovanú zdravú. Aj telesný pôvab môže byť podozrivý a u žien osobitne nebezpečný. Žena bola nositeľkou diabolskej erotiky už v stredovekých poverách o čarodejniciach a succuboch. Pekelní démoni v podobe pokušiteliek noci olupujú mužov o mužnosť, život aj spásu.
Romantický ideál upíra uviedli do literatúry muži, ale zapáčil sa ženám. Upírka Lucy šepká krvou poškvrnenými perami: „´Poď ku mne, Artur... moja hruď prahne po tebe. Poď, spočinieme spolu. Poď, manžel môj, poď!´ V hlase mala čosi diabolsky sladké, cvendžanie rozbitého skla. Údy nám zaliala horúčava...“ (Dracula). Opisy krvi a smrti spojené so sexom vzrušujú čitateľku v bezpečnom pohodlí nad stránkami knihy. Anne Riceová sprostredkovala čitateľom životný pocit slastne vraždiaceho upíra mágiou, romantikou a zmyselnosťou (Interview with the Vampire, 1976).
Upírova moc spočíva v neodolateľnej príťažlivosti zla. Upír pozná ľudské aj Božie zákony, ale ignoruje ich. Nemá ľudskú morálku ani česť. Upír je muž (alebo žena) s polnocou v duši. Hrdinka ho musí vyviesť na svetlo alebo sama upadnúť do jeho čierneho zúfalstva. Autorka upírskych romancí Anne Stuartová tvrdí, že čitateľky zaujíma len dostatočne nebezpečný hrdina (Dangerous Men and Adventurous Women, 1992). Hrdinka predstavuje mladosť, zdravie a lásku, no pre upíra sa ochotne zriekne rodiny, priateľov, života aj večnej spásy. Ale aj ona priťahuje upíra neodolateľnou silou svojej životodarnej krvi.
V druhej polovici dvadsiateho storočia publikum akceptovalo literárneho upíra ako realitu. „Objav“, že upíri existujú, prestal byť nosnou témou. Príbehy o upíroch patria prevažne k nadprirodzeným hororom, ale upíri prenikli do mnohých žánrov od romantických príbehov cez detektívku, dobrodružné a záhadné príbehy až po fantasy a science fiction. Zároveň sa v upírskych príbehoch zvýšil podiel explicitnej erotiky a sexu. Vynikajúce vražedné aj sexuálne výkony Jamesa Bonda by boli hodnovernejšie, keby bol upír.
Ale to nič. Dôležití sú hrdinovia a ich vzťahy. Dvaja ľudia sa stretnú, aspoň jeden z nich sa zaľúbi a prekonávajú prekážky na ceste ku šťastiu. Toto pravidlo sa nemení ani vo fantastickom príbehu: ak upír nemá všetky vlastnosti človeka, aspoň partnerka musí mať tú najdôležitejšiu – schopnosť zaľúbiť sa.
Puto medzi hrdinkou a upírom je sexuálne, intelektuálne aj spirituálne. Vo vzťahu človeka s upírom nie je všetko iba zlé. Bizarný príbeh nesie posolstvo. Ženy túžia po mužovi silnejšom ako sám život, ktorý ich dokáže ochrániť aj za cenu smrti. Upír je literárnym symbolom paradoxnej túžby ženy po mužovi, ktorý ju presvedčí o svojej sile tým, že si ju podrobí bolestným bozkom nesmrteľnosti aj za cenu premeny na čosi, čo už nie je ľudské. Žena sníva o mužovi schopnom nielen plodiť, ale aj zabíjať, nielen tvoriť, ale aj ničiť, nielen ovládať svoju strašnú silu, ale aj podľahnúť jej. A sníva o schopnosti hrdinky zachrániť svoju ľúbosť aj svet pred ničivou silou, zušľachtiť mocou lásky démonov temnoty na anjelov svetla.
Paradoxné spojenie sexuality so smrťou pobúrilo už odporcov Freudovej psychoanalýzy. Upírskym príbehom dodáva intenzívnu atmosféru. Hrozba smrti v náručí lásky triumfuje nad otupujúcou bezpečnosťou všedného dňa. Nádej na získanie nadprirodzeného aj neprirodzeného šťastia napriek strate ľudskosti aj života víťazí nad konvenčnou morálkou. Jayne Krentzová a jej kolegyne opisujú spaľujúco vášnivých hrdinov spojených s démonmi, diablami, temnými božstvami, tmavovlasých upírov so svietiacim, prenikavým a bodavým pohľadom. Toľko k tradičným posteľovým očiam (Jayne Anne Krentz (ed.): Dangerous Men and Adventurous Women, 1992).
Upír je najzúrivejší dravec planéty, nebezpečnejší ako človek. Žena sa môže pokojne odovzdať do jeho opatery. Démonický milenec je archetypom nebezpečného muža v ženskom podvedomí: zvodný a vzrušujúci, obdarúva ženy pocitom, že ich dokonale miluje a ochraňuje. Kritická znalkyňa uvádza ďalšiu prednosť: je vulgárny (Suzanne Coleburn: The Belles and Beaux of Romance, 2002). Ale úprimne: kto môže ženám zazlievať intímne fantazírovanie o mužovi poučenom intenzívnymi sexuálnymi zážitkami s tisíckami žien počas niekoľkých storočí?
Ženský erotický ideál spája dokonalú erotickú pomôcku s ušľachtilým pôvabom aristokrata, so živočíšnou silou dravca, s mystickým darom večného života a s nadradenosťou rasy vládcov planéty. Keď žena môže mať upíra, načo je jej muž?

Zrovnoprávnenie upírky alebo upírsky feminizmus?

Upírka sýti feministickú pomstivosť voči mužovi – utláčateľovi. Upírske hrdinky ženských hororov odplácajú vedľajším postavám príkoria, ktoré si ženy vytrpeli. Muži sú v ženských hororoch sluhovia, spotrebný tovar, terč pomsty, sexuálne objekty, slabé pohlavie odkázané na ochranu, trúdy vydané na milosť a nemilosť sadistickým impulzom lesbického podvedomia.
Už v devätnástom storočí sa stopäťdesiatročná upírka Mircalla von Karnstein s vrúcnym sadizmom neprihovorila mužskému masochistovi, ale lesbicky oslovila mladú poddajnú Lauru: „V extáze neslýchaného poníženia žijem v tvojom teplom živote, a ty zomrieš – sladko zomrieš do mňa... ako sa ja približujem k tebe, ty sa priblížiš k iným a naučíš sa extáze ukrutnosti, ktorá je predsa láskou... Žijem v tebe a ty musíš pre mňa zomrieť, tak ťa milujem... “ (Carmilla). Zvrhlá barónka inšpirovala najmenej sedem režisérov od Dreyera po Vadima. (Vampyr, réžia Carl Dreyer, Nemecko 1931, Blood and Roses – Et Mourir de Plaisir, réžia Roger Vadim, Francúzsko – Taliansko 1960 a ďalšie.)
Pra-pravnuk legendárneho lovca upírov Dr. Van Helsinga je slaboch Wally Van Helsing, korisť Draculovej dcéry. Dracoola ho zviedla, aby jej do brlohu privádzal iné dámy ako pochúťky nadľudského (nadženského) erotického apetítu. Tupý sluha chlipne vychutnáva pohľad na telá žien zvíjajúcich sa v ultralesbickej extáze, načúva za dverami vlhkým zvukom a v duchu masochisticky prežíva sadistické fantázie upírky (Vampire´s Seduction, réžia John Bacchus, USA 1997). Podrobnosti zamlčiavam, aby som nikoho neuviedol do pokušenia: vskutku hororovo zlý film bol dosť populárny, aby producenti investovali do pokračovania.
Storočné Poeove poviedky a básne obsahujú viac hrôzostrašnej erotiky ako stovky komerčných erotických hororov. Málo súčasných autoriek vie písať tak zmyselne a zúrivo ako emancipovaná lesbička Vernon Lee (Amour Dure, 1890). Medzi femme’s fatales modernej hororovej literatúry ťažko nájsť presvedčivejšiu postavu, ako je neovládateľne perverzná Medea da Carpi. Spaľujúca vášeň naplnila osud upírky vraždami, zradou, podvodmi a zneužívaním maloletých; každý zločin je pre ňu vhodný na ukojenie krutej náruživosti.
Upírska erotika pramení v hlbokých prvotných vrstvách osobnosti, v bdelých snoch libida a v úniku od reality, nie v intelekte. Žena v strednom veku, trpiaca syndrómom prázdneho hniezda alebo druhého rozvodu, sníva o večnej mladosti pod prísnou kuratelou nežne brutálneho erotického ideálu: staropanensky, sentimentálne a romanticky ako autorka aj ako čitateľka. Upírska erotika má málo spoločné s estetickými atribútmi umenia, ale veľa so súčasnosťou.
Upíri žijú medzi nami. Pracujú a chcú hlasovacie právo, ale keď spáchajú zločin, malá, tmavá a nebezpečná Anita Blake je katom, ktorý zasahuje spolu s políciou. Ostatní upíri sa lovkyni vyhýbajú, ale keď viacerí záhadne zahynú, najmocnejší upír mesta ju požiada o pomoc. Anita stretla svoju najväčšiu obavu: „Muža schopného prebudiť v nej hlad dosť silný, aby sa vyrovnal jeho hladu.“ To je nebezpečné obchodné spojenie, lebo Anita je moderná hrdinka, silná a nezávislá, plná temnoty, protirečení a podivných zvláštností. Má dobrých priateľov aj zaujímavých nepriateľov, lebo upíri nie sú automaticky zlí, každý je iný a niektorí z nich sú fascinujúci (Laurell K. Hamilton: Guilty Pleasures, 1993).
Nikto nevie, koľko upírov má na výplatnej listine FBI. Alebo sa to volá VBI – Vampire Bureau of Investigation? Dvestodvadsaťšesťročný agent upír Gabriel Archer je chladný, s oceľovým sebaovládaním, sexy a zručný v umení napĺňať ženské fantázie. Od reportérky Dany Ivory chce aj iné nebezpečné služby ako sex a krv (Angela Knight: A Candidate for the Kiss, 2000).
Román Nancy Kilpatrickovej Near Death (1994) reprezentuje väčšinu ženských upírskych príbehov na sklonku dvadsiateho storočia. Spĺňa požiadavky nenáročnej čitateľky a usiluje sa o mestskú ponurosť: pouličná feťáčka zamenila tradičné romantické hrdinky ženských románov, zdravotné sestry a dedičky kaštieľov. Autorka neušetrila publikum od seriálových pokračovaní, milovaných fandomom. Existujú výnimky: Tanith Lee sa na doraz priblížila k fantastickému ozvláštneniu zmyselnosti v diele Night´s Master (1978) a v jeho pokračovaniach. Väčšinu takých kníh však možno posudzovať meradlami béčkových filmov: spotrebný tovar, zavše hodný svojej ceny, ale neschopný súperiť v prvej lige.
Nehaním autorky ani čitateľky, ale som zástanca rovnoprávnosti a nevidím dôvod, prečo by sa kniha mizernej spisovateľky mala posudzovať zhovievavejšie než brak, ktorý napísal muž. Triviálni autori sa radi navzájom imitujú. Viacerí sú úprimne presvedčení o svojom novátorstve, hoci opakujú to isté, čo mnohí pred nimi. Osudom ich kníh je rýchle zabudnutie, keď sa na pultoch objavia iné z podobnej manufaktúry – ani lepšie, ani horšie.
Upírska erotika údajne zostarla a najlepšie sa jej darí v paródiách. Muzikál Rocky Horror Picture Show vznikol ako paródia na béčkové filmové fantastické horory päťdesiatych rokov a broadwayské muzikály. V roku 1977 mutoval na celosvetovú permanentnú pohyblivú fiestu. Androgýnny pán upírov doktor Frank N. Furter pred tridsiatimi rokmi očaril publikum, ale nedokázal šokovať sexom ani násilím, bisexualitou ani transsexualitou, ba ani mimozemským pôvodom (film Rocky Horror Picture Show, réžia Jim Sharman, GB 1975).

Perpetuum mobile kultúry

Upír je len jednou podobou hororu. Prečo toľkí autori oslavujú zlo, ktorého sa iní desia? Poznáme prosté ľúbostné príbehy plné dusivého smútku. Poznáme pútnikov, čo prinášajú správy z temných krajín duše aj sveta o neznesiteľnom pôvabe desu, o svätyniach odpornosti, o rituáloch neznámych kultov aj o kňazoch, slúžiacich omše vládcom temnoty. Poznáme poblúdených prorokov – vierozvestov zvláštnej krásy neznámych hrôz. Poznáme tichých démonov všedného dňa aj staré strašidlá oživené infúziami čerstvej krvi. Liečitelia strachu predpisujú besov prebudenej minulosti ako liek na obavy z budúcnosti. Upír je kultúrny vynález s črtami perpetua mobile:
· upíri neexistujú, lebo ich existencia protirečí prírodným zákonom aj zdravému rozumu;
· neexistencia upírov je iba zdanlivá, občasná a dočasná: vrátia sa vždy znova, nečakane, práve vtedy, keď sa obetiam podarilo uveriť, že sa ich zbavili;
· nikto presne nepozná pôvod, konštrukčné vlastnosti ani princípy fungovania upírov ani nemá patent na ich výrobu a predaj, ale upíri sú všadeprítomní a keď raz začali fungovať v dejinách kultúry, nedajú sa z nich vyhnať, zničiť ani zamlčať.
Vydavateľský trend deväťdesiatych rokov odbočil od splatterpunkových brakov mužských autorov aj od ženských upírskych erotických príbehov. Generácia povojnovej populačnej explózie odchádza v treťom tisícročí do dôchodku. Hlavným zdrojom ziskov priemyslu zábavy je súčasná mládež. Zväčša opovrhla lacnou upírskou erotikou pre starnúce ženy a infantilne sentimentálne romantičky, vytvára si vlastné subkultúry. Mladí však neprestali hľadať vlastné zdroje sexuálnych zimomriavok. Keby prameň náhodou nenašli, vrátia sa k umeniu o láske a smrti ich deti. A poľutujú rodičov, že to nedokázali aj oni.

Literatúra

1. Cohen, Daniel 1995 : Real Vampires,
2. Coleburn, Suzanne 2002: The Belles and Beaux of Romance
3. Le Fanu, Sheridan 1872: Carmilla
4. Guiley, Rosemary Ellen1994: The Complete Vampire Companion
5. Hamilton, Laurell K. 1993: Guilty Pleasures
6. Kilpatrick, Nancy 1994: Near Death
7. Knight, Angela 2000: A Candidate for the Kiss
8. Krentz, Jayne Anne (ed.) 1992: Dangerous Men and Adventurous Women
9. Lee, Vernon 1890: Amour Dure
10. Lee, Tanith 1978: Night´s Master
11. Matheson, Richard 1954: I Am Legend
12. Maupassant, Guy de 1887: Le Horla
13. Nicholls Encyklopedia Science Fiction 1995
14. Polidori, John: The Vampyre, London’s New Monthly Magazine, apríl 1819
15. Rice, Anne 1976: Interview with the Vampire
16. Scavone, Daniel C. 1990: Vampires
17. Stoker, Bram 1897: Dracula
18. Stuart Anne 1992: Dangerous Men and Adventurous Women
19. Visum et Repertum, Norimberg 1732

Filmografia

1. Blood and Roses – Et Mourir de Plaisir: Francúzsko – Taliansko 1960, réžia Roger Vadim
2. Dracula: USA 1930, réžia Tod Browning
3. Nosferatu: Nemecko 1922, réžia Friedrich Wilhelm Murnau
4. Rocky Horror Picture Show: GB 1975, réžia Jim Sharman
5. Vampire´s Seduction: USA 1997, réžia John Bacchus
6. Vampyr: Nemecko 1931, réžia Carl Dreyer