KOMUNIKÁCIA O KOMUNIKÁCII

Ondrej Herec, Augustín Sokol

Toto nie sú rady začínajúcim (a tým menej pokročilým) autorom. Rady autorom dnes udeľuje kadekto, aj takí, čo sami nenapísali nič, čo by stálo za reč.
Keby sa dal naučiť spôsob, ako písať geniálne, všetci by sme mali Nobelovu cenu. Lenže ceny za literatúru existujú práve preto, že taká rada neexistuje. A keby aj existovala a niekto ju poznal, nechal by si ju pre seba a všetky ceny by zhrabol sám. :-) Niet univerzálnej rady ako sa stať geniálnym spisovateľom, existujú len rady, ako sa vyhnúť začiatočníckym chybám a nepísať nezmysly. Kto mi neverí, nech si prečíta Kinga alebo Asimova. Prípadne aspoň učebnicu štylistiky.
Toto nie sú rady, iba list priateľovi, ktorý je vo svojom povolaní (myslim, že nebudete mať problémy uhádnuť, aké asi je) dosť úspešný, aby bol aj skromný. Poslal mi svoj prvý literárny pokus a požiadal ma o názor.
Po prečítaní sa mi zdalo, že náš dialóg by mohol zaujať viacerých ľudí, ktorých zaujíma SF ako forma komunikácie, nie iba nás dvoch. Po dohode s priateľom predkladáme obidvoje. Najprv text:

Ing. Augustín Sokol
Fenomén O. E.

(1) „Túto informáciu vám nemôžem potvrdiť, ani vyvrátiť.“ (Výrok poslanca vo vysielaní televíznych novín STV).
Tento výrok (nazvime ho nil 1) si poslanci veľmi obľúbili. Je však otázne, či si aj uvedomujú jeho dopad. Totiž v zmysle platných legislatívnych ustanovení SR (Zákon o slobode informácií č. 211/2000 Z.z.) občan má právo na informácie o správe vecí verejných. K tomu samozrejme patrí aj verifikácia týchto informácií, a to aj prostredníctvom médií. Informačný efekt takéhoto výroku je teda evidentne negatívny.
Negovanie negatívneho je pozitívne. To platí aj o výroku nil 1. Uvedieme preto na to tri príklady: z matematiky, z kryptoanalýzy a z kryptoanalýzy neznámych sekvencií X v DNA.
Matematika je východiskom modelovania abstrakcií takmer vo všetkých odboroch ľudskej činnosti. Matematika je postavená na postupnostiach dôkazov, ktoré sa síce nedajú teoreticky vyvrátiť, ale v konečnom dôsledku ani potvrdiť, a to najmenej z dvoch dôvodov:
Po prvé, všetky také dôkazy vychádzajú zo základných axióm, ktoré sa nazývajú axiómami práve preto, že sa nedokazujú.
Po druhé, podľa Gödelovej vety nemožno dokázať funkčnosť celého systému (teda všetky relácie medzi všetkými prvkami systému) len z vnútra systému; na taký dôkaz je potrebné generovať hierarchicky vyšší systém – atď. ...
V kryptoanalýze je pozitívna funkcia výroku nil 1 základnou metódou. Pri dekódovaní neznámej správy totiž postupne skúšame potvrdiť alebo vyvrátiť per partes analyzované sekvencie tejto správy pri permanentnom zužovaní analyzovaných intervalov. Pravdepodobnosť úspešnosti dekódovania na strane príjemcu pritom zvyšuje miera zlyhania ľudského faktora na strane zdroja. Napr. nemecký kód Enigma sa podarilo dekódovať aj vďaka Hitlerovým narodeninám. Dôstojníci skoro na všetkých úrovniach velenia nezabudli Hitlerovi pogratulovať, samozrejme v kódovaných správach. Rovnaké sekvencie kódovaných správ z rôznych zdrojov v deň narodenín pomohli dešifrovať kód.
Pri kryptoanalýze sekvencií X v DNA nám pozitívna funkcia výroku nil 1 umožní prečítať celú „knihu života“. Dôsledky si človek v súčasnosti dokáže predstaviť rovnako ťažko, ako vrabec násobilku. (Doteraz sa totiž podarilo dekódovať iba sekvencie D, ktoré kódujú sekvencie aminokyselín, teda proteíny.)

(2) „Hele Zweistein!“ (Výrok Rakúsko–uhorskej novinárky, keď zbadala Járu Cimermanna na prechádzke s Albertom Einsteinom.) Pozitívnu funkciu výroku nil 1 geniálne využili Svěrák a Smoljak v „Divadle Járu Cimmermanna“. Jára je virtuálny hrdina v sekvenciách virtuálnych príbehov podobne ako jeho slabší, ale finančne omnoho náročnejší odvar, Spielbergov Indiana Jones – Indy.) Virtuálne stretnutia Járu s Einsteinom alebo s Alfrédom Nobelom totiž nemožno jednoznačne potvrdiť ani vyvrátiť takisto, ako stretnutia Indiho s Mata Hari alebo s Ernestom Hemingwayom.

(3) “Pri pretekoch ´kto vyššie vyletí´ sedel stehlík na hlave orla a z tejto štartovacej pozície ho prekonal. ... Orol je PROGRESS, teda vývojový databázový systém a stehlík je na nej vyvinutá aplikácia.” (Sokol, 1998).
Príklad aplikácie: (Filename: s0202111.) If orol = „Andrej_Cervenak“ and fenomen = „O.E.“ then begin for 1 to n do procedure relacie (Ruska_literatura, Slovenska_literatura, n) end.

(4) „Na otumáňennom stekľe / Zavjétnyj venzeľ O da E.“ (Puškin, 1968, p. 60). Pri prezentácii relácií medzi ruskou a slovenskou literatúrou vychádzame hlavne z prác nášho „orla“ Prof. PhDr. Andreja Červeňáka, DrSc., (Červeňák, 1989, 1989a). Využívame pritom aj pozitívnu funkciu výroku nil 1, a to analogicky, ako bol použitý pri kreovaní Járu Cimmermanna. Náš slovenský Jára sa volá Eugen von Odini. Nevieme síce, nakoľko sa Jára približoval k realite, ale niektoré informácie týkajúce sa nášho Eugena sme získali aj z relatívne reálnych zdrojov. Hlavným inšpiratívnym zdrojom bol však fenomén, ktorý sme nazvali podľa iniciálok mena Onegin Eugen, teda fenomén Puškinovho Eugena Onegina (ďalej len „O. E“).

(5) „He’s a real Nowhere Man, / sitting in his Nowhere Land, ... („Nowhere man“ – The Beatles). Eugen von Odini sa narodil 30.06.1808 a zmizol 30.06.1908. Svoje detstvo prežil väčšinou v Košiciach. Keď mal 16 rokov, celá jeho rodina sa presťahovala do Petrohradu. Počas svojho života sa Eugen stretol s mnohými významnými svetovými osobnosťami. Za najvýznamnejšie pokladáme stretnutie s Alexandrom Sergejevičom Puškinom v roku 1830, práve vtedy, keď Puškin dokončil svoj román o „O. E“.

(6) „Tak on pisál ťemno i vjálo / (Čto romanťizmom my zavjom, / Choť romanťizma tut ňimálo / Ňe vižu ja, da čto nam v tom?)“ (Puškin, 1968, p. 104). Puškin si zrejme uvedomoval „nadpriestoročasovosť“ tohto svojho diela. Romantické verzus realistické interpretácie „O. E.“ však nie sú jedinými výzvami do budúcnosti pre analýzy tohto fenoménu. Ako ďalší námet pre analýzu uvádzame výrok (nazvime ho nil 2), že „O. E“ bol typom „zbytočného“ človeka. Výrok nil 2 analyzujme z aspektov kombinácie jeho implicitnej verzus explicitnej interpretácie a z jeho negácie. Je totiž otázne, či „O. E.“ nebol „zbytočný“ len preto, že mu nebola daná šanca byť „užitočným“ človekom. Dôsledky výroku nil 2 mali možnosť „vychutnať si“ aj naši literáti. Eugen preto negoval výrok nil 2 aj tak, že aktívne participoval pri kreovaní globálnych korporácií a jeho spoločnosť O‘NEILL & O‘DIN postupne fúzovala s ďalšími inovatívnymi spoločnosťami.

(7) „Kak ja želal tagda s valnámi / Kasnúťsja milych nog ustámi! / ... Labzať usta mladych Armid / Iľ rózy plámennych lanít, / Iľ pérsy, polnyje tamľéňem, „ (Puškin, 1968, pp. 18 – 19). Ďalším príkladom dôsledku negácie výroku nil 2, je výrok, nazvime ho výrok nil 3, že najpozitívnejšou ľudskou aktivitou je jeho sexuálna aktivita. (Teda, sexuálne aktívny človek nie je „zbytočný“.) V tom zmysle Puškin nielen predbehol, ale v mnohom aj prekonal Sigmunda Freuda a aj známych protagonistov hnutí Hippies, Punk, Cyberpunk, Cybersex, etc. Môžeme to demonštrovať aj tým, že stačí v úvodnej citácii bodu (7) zmeniť jediné slovo. Ako inšpiratívny príklad pripomíname známu slovenskú ľudovú pieseň: „Poslali ma orať, nedali mi biča, / miesto pohoniča, cárija poslali mi dievča. / Dievča poháňalo, veselo sa smialo ... „. Teda, chlapec oral a dievča poháňalo. Nahraďme ale slovo „poháňalo“ slovom „anal“ ... Eugen ako princíp aplikoval výrok nil 3 až do posledných chvíľ svojho života.

(8) „Bye, bye life, / bye, bye happiness, / hallo loneliness. / I’m think I‘m go on die. / ... Bye, bye my life, / Good bye.“ (Finále filmu Boba Fosse „All that jazz“ s Royom Scheiderom v hlavnej postave.)
Prezentáciu symbolicky zakončíme posledným Eugenovým príbehom. Jeho milenka Táňa sa angažovala ako revolučná aktivistka vo vojenskej vzbure v Kronštadte v júni roku 1906. Po potlačení povstania ju zatkli a odsúdili do vyhnanstva na Sibíri. Eugen sa snažil vyslobodiť ju pomocou úplatkov. Lenže hodnoty úplatkov neúnosne narastali geometrickým radom a výsledok bol v nedohľadne. Rozhodol sa pre efektívnejšie riešenie: spolu so svojim synom Josifom najali tucet donských kozákov a Táňu oslobodili. Žiaľ, necelú hodinu po úspešnom prepade cez tábor vyhnancov náhodou prechádzal početný vojenský oddiel, ktorý ich začal prenasledovať. Eugenovi s Táňou i Josifovi s verným kozáckym esaulom Grigorijom Melechovom sa podarilo uniknúť do neobývanej oblasti, ktorú už raz v roku 1872 navštívil so svojím priateľom generálmajorom Nikolajom Michajlovičom Przevalskim.
V predvečer svojich stých narodenín sa Eugen utáboril pri rieke Podkamenná Tunguzka. Josif s Gríškom pokračovali v ceste, aby zahladili pravé a vytvorili falošné stopy. Eugen sa práve miloval s Táňou, keď pocítil, že umiera. Bolo 00:17:11 hod. stredoeurópskeho času, keď Táňa a Eugen zomreli vo vzájomnom objatí, lebo asi 5 km priamo nad nimi explodovala Tunguzská kométa. Neostala po nich ani stopa.
Josif bol už dosť ďaleko, ale aj jeho tlaková vlna Tunguzskej kométy zrazila k zemi a takmer až o týždeň sa prebral z bezvedomia.

Citovaná literatúra
Zákon Národnej rady SR č. 211 zo 17. mája 2000 o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií).
ČERVEŇÁK, Andrej. 1989. A. S. Puškin – Človek a básnik. Martin, Matica Slovenská. ISBN 80 – 7090 – 004 – 0.
ČERVEŇÁK, Andrej, a kol. 1989a. Literárne múzeum A. S. Puškina. Martin. Matica slovenská.
PUŠKIN, Alexander, Sergejevič. 1979, Izobrannyje proizvedenija v dvuch tomach. Tom pervoj. Kyjev. Izdavateľstvo chudožestvennoj literatury „Dnipro“.
SOKOL, Augustín. 1998. Informačná infraštruktúra vedecko – technologických parkov. In: Zborník, Medzinárodná konferencia UNINFOS ‘98. Nitra. pp. 118 – 121. ISBN 80 – 7134 – 475 – X. URL: http:// sun.uniag.sk/ NEWS/ uninfos / 1998 /

Milý Gusto !
Vedecká fantastika sa dlho chápala ako literatúra na hranici beletrie s faktografickou a s náučnou literatúrou, pričom jej pedagogická funkcia pre mládežnícke publikom mala byť ozdobená a urobená stráviteľnejšou troškou príbehu a dobrodružstva. Vyjadrovacie prostriedky odborného štýlu, terminológia najrôznejších vedných odborov aj odborné problémy a hypotézy tradične patria k vedeckej fantastike.
Dodnes je mnoho autorov, ktorí majú bohaté vedomosti zo svojej odbornej oblasti, ale tlačí ich železná košeľa odborného publikovania tisícok vedeckých článkov. Radi by sa uvoľnili, napísali niečo nezáväzne a zábavne, „pre ľudí“.
Takí by mali písať, lebo spĺňajú základný predpoklad: vedia, o čom píšu. A sú to zaujímavé osobnosti. Čeština je reč, ktorá vystihla podstatu umenia: „umění“ je od „umět“. Neexistujú totiž nudné ani staré témy, len autori, ktorí nedokážu zaujímavo písať, alebo naopak, rozprávači, ktorí to vedia.
Jedným z večných námetov pri rozhovoroch o fantastike je hodnovernosť textu. Nepočul som ešte odbornú diskusiu na tému hodnovernosti rozprávača, hoci veľa čitateľov si nekupuje knihu, ale spisovateľa, veľa návštevníkov conu nechodí na prednášku, ale na lektora.
Je to logické: pravdivosť informácie (alebo aspoň jej primeranosť) nemožno rozhodnúť pred jej prijatím. Najprv sa rozhodujeme o dôveryhodnosti človeka, ktorý nám poskytuje informáciu, až potom o hodnovernosti poskytnutej informácie. Chýr predchádza nielen človeka, ale aj rozprávku. Najprv sa rozhodujeme, či pôjdeme na prednášku alebo či si prečítame knihu, teda uvažujeme o autorite rozprávača; až keď si vypočujeme človeka alebo prečítame knihu, môžeme posúdiť autoritu textu, teda rozhodnúť sa, či sa nám prednáška resp. kniha páčila.
Diskusii sa nevymykajú ani posvätné texty, inak by neexistovala teológia, ale posledným argumentom je tu autorita zjavenia, ktoré sa nám nimi prihovára – konečná autorita nad všetky ľudské pochybnosti aj meradlá.
Informácia sa stáva úplným komunikačným aktom až vtedy, keď adresát priznal rozprávačovi kompetenciu a autoritu. Diskusiou na tému hodnovernosti rozprávača mienim odborné uvažovanie o autorite zdroja informácií – človeka, ktorý ich sprostredkuje písaným alebo hovoreným slovom, ako spisovateľ alebo teoretik atď. Nemám na mysli klebetenie o autoroch, lektoroch a vôbec o každom, kto sa vo fandome mihne. Toho rozhodne nie je nedostatok. Lenže aj klebetenie poukazuje okrem osobných záujmov, kamarátstiev a sporov na význam osobnosti komunikátora. Zo všetkých významných vlastností sa tu chcem sústrediť na jedinú – na schopnosť spracovať materiál spôsobom dobre prijateľným, „stráviteľným“ pre adresáta – a pretože si odborník na komunikačnú teóriu, pokúsim sa formulovať svoj názor v pojmoch, ktoré sú Ti blízke.

Existujú tri štádia odborníka:
Neovláda materiál – s takým niet o čom diskutovať, lebo nie je odborník. Horšie je, keď sa takého samozvane vyhlasuje. Recenzent časopisu Fantázia sa hrdo vyhlásil za odborníka, lebo „už prečítal šesťdesiat kníh“. Ehm...
Materiál ovláda jeho – to je častý problém usilovných, niekedy aj talentovaných, a takmer vždy začiatočníkov. Diskusie s nimi sú zábavné a často aj podnetné – nie sú ešte spútaní železnou košeľou „povinných“ metód a „večných“ právd. Únavní sú vtedy, keď detinské omyly megalomansky vyhlasujú za nové objavy. Chýbajú im skúsenosti a nezaškodila by ani znalosť teórie, najmä však troška skromnosti a ochota zamyslieť sa nad radou.
Ovláda materiál a vie ho podať – treba sa potešiť a byť vďačný, ak je ochotný strácať s nami čas. Zväčša je ochotný, pamätá sa, ako potešilo stretnutie s ozajstným odborníkom jeho, keď ním ešte nebol. Neznáša grafomanov, čo mu vnucujú svoje texty nie na to, aby ich kriticky posúdil a pomohol odbornou radou, ale aby ich nekriticky chválil. Žiaľ, na takých textoch zväčša niet čo pochváliť a megaloman zanevrie na odborníka.
Z Tvojho textu je jasné, že ovládaš cenný materiál. Chýba Ti "len" príbeh a živé postavy. Ale to sa dá vymyslieť alebo lepšie, odpozorovať z praxe a spracovať. Treba na to talent a tréning, ale dá sa to naučiť. Samozrejme, najťažšie je vypracovať si štýl na úrovni vety.
Medzi odborným štýlom a beletriou je veľký rozdiel. Nie je to neprekonateľná bariéra a mnoho ľudí to už dokázalo. Treba prekonať návyky a pravidlá odborného štýlu a naučiť sa rozprávať príbeh. Tu síce zjednodušujem, ale v podstate ide práve o rozprávanie, o naratívne techniky. Keby existoval univerzálny recept, všetci by sme už boli slávni spisovatelia. (A pojem „spisovateľ“ by stratil zmysel.) Existujú však základné pravidlá a poznatky literárnej vedy, ináč by neexistovala ako veda. A ona to veda skutočne je, aj keď nie bohvieako spoľahlivá, celkom iste nie v tom zmysle, ako prírodné vedy. (Hoci aj o spoľahlivosti i „spoľahlivosti“ prírodných vied sem-tam niečo vieme. :-)) ) Ale to neznamená, že z teórie literatúry sa nedá naučiť vôbec nič. Práve naopak.

Takže – ak dovolíš – aspoň na začiatok niekoľko dobre mienených odporúčaní:
1. Ako iste vieš, základná sémantická jednotka jazyka/reči je veta. Veta je vyslovená alebo napísaná myšlienka. Ak sa text neskladá z myšlienok, nie je to text, ale šum. Myšlienky textu by mali usporiadané podľa určitej logiky, aby boli "dekódovateľné", teda komunikabilné a interpretabilné. Existuje azda nekonečná množina mysliteľných logík usporiadania textu, ktorá sa už tisíce rokov obohacuje novými prvkami, ale základných rozprávačských stratégií je obmedzené množstvo, len sa ustavične permutujú, novo kombinujú. Niektoré tiež dočasne "vychádzajú z módy" a potom ich po storočiach noví autori "objavujú". Jedna zo zásad však je, že príbeh musí mat nosnú alebo základnú myšlienku, ktorú ako celok vyjadruje.

2. Základnou funkciou vety (aj celého textu) je komunikácia (určite tiež vieš). Základnú myšlienku autor príbehom oznamuje čitateľovi. To znamená, že autor má čo povedať, vie, komu to chce povedať a vie, ako to má povedať. (Ak to nevie, nie je autor.)

3. Komunikácia umeleckým textom (alebo remeselným – je rozdiel medzi umeleckou a populárnou, resp. triviálnou literatúrou – ak treba, vysvetlím inokedy) sa odlišuje od odbornej. Aj v odbornom texte sa často chybne zamieňa logika heuristiky (teda postup výskumu) s logikou explanácie (teda logikou vysvetlenia). V umeleckom texte je to ešte zložitejšie, lebo tam nejde ani o objavovanie, ani o vysvetľovanie – teda, rozhodne nie ako o hlavný účel komunikácie.

4. Základné rozdiely medzi odborným a umeleckým textom sú ÚČEL komunikácie, ADRESÁT/partner komunikácie a FORMA (vyjadrovacie prostriedky) komunikácie.

5. Účelom umeleckej komunikácie nie je oznámiť čo najväčší počet poznatkov/faktov, teda deskripcia, ale zmena duševného stavu adresáta, vyvolanie pocitu. Autor chce čitateľa rozveseliť (humorná literatúra), vystrašiť alebo zhnusiť (horor), šokovať, zarmútiť alebo pohoršiť (satirická, kritická apod. literatúra), prekvapiť alebo fascinovať, ukázať mu svet z nového zorného uhla, resp. potvrdiť mu správnosť jeho doterajšieho svetonázoru, resp. etiky (náboženská literatúra, mýtus, legendy, ale aj rozprávky, utópie a antiutópie, a vôbec veľká časť fantastickej literatúry), umožniť mu únik od reality (tiež veľa fantastických diel), eroticky či sexuálne stimulovať (romány o láske, pornografia), alebo len pobaviť (prakticky skoro celá SF, teda moderná fantastika v jej troch hlavných žánroch – science fiction, fantasy a horor) a pod. Jedno dielo môže samozrejme mieriť k dosiahnutiu viacerých cieľov rozprávača/autora. Napríklad, rozprávka často spája moralitu s únikom, pobavením a hororom.

6. Adresátom umeleckého diela teda nie je partner odbornej diskusie, ale človek, ktorý sa síce chce od autora niečo dozvedieť, ale nemusia to byť len nové poznatky. Naopak, veľa čitateľov si chce potvrdiť správnosť svojich názorov a postojov. Klasický prístup detí k rozprávke je: „Oco, to nie je pravda, včera aj predvčerom si mi tu rozprávku nehovoril takto, tak mi to povedz správne aj dnes, nie ináč.“ Samozrejme, veľa čitateľov sa naopak chce dozvedieť niečo nové (napríklad čitatelia historických románov alebo sci-fi). Publikum nie je jednotné, ale štruktúrované a vždy si treba uvedomiť, komu sa prihováram, na akého adresáta sa obraciam ako autor. Hlavným účelom literárneho diela je však sprostredkovanie citov a pocitov. A to robí autor hlavne POSTAVAMI.

7. Adresátovi diela musí vyhovovať aj forma, teda štýl. Ak píšeš pre mládež, vety musia byt krátke a jednoduché, text prehľadne štruktúrovaný. Môžeš písať aj pre náročné publikum, zložitými vetami a komplikovane konštruovanou kompozíciou. (O štylistike, kompozícii atď. sa dá hovoriť donekonečna. Aj sa to robí. Najmä ľudia, čo sa tým živia.)

8. Základom literatúry je PRÍBEH a základom príbehu je dej. Literatúra je v podstate o tom, že niekto (t.j. postava, resp. hrdina) príde a niečo urobí – či aspoň povie alebo sa mu niečo prihodí. Vieme, že existuje aj tzv. bezreferenčná literatúra bez deja, bez príbehu a vlastne aj bez postavy (ktorou je v podstate sám autor), absurdná literatúra atď., ale zatiaľ ma ešte nikto nepresvedčil, že keď také texty aj považujeme za literatúru, nie sú na krajnej hranici toho, čo sa ešte za ňu dá považovať a čo je ešte čitateľné. Často je to len exhibicionizmus pre iných autorov a kritikov na hranici komunikačnej entropie. A jasne to vidno aj na počte čitateľov.

9. Vymyslieť DEJ je zároveň veľmi jednoduché a veľmi zložité. Totiž, základných dejových schém je "konečná abeceda", aj keď sa dajú veľmi zložito a takmer nekonečne permutovať. To, čo je veľmi ťažké, je napísať taký dej, aby zaujal čitateľa, najmä takého, ktorý už pozná veľa dejových schém nielen z literatúry, ale aj z televízie a filmu. Dej je, keď sa niečo deje, tým sa vizuálne formy umenia neodlišujú od písaných.

10. O PROSTREDÍ som zatiaľ ešte nehovoril, ale je podstatné, lebo patri k základným faktorom príťažlivosti diela a zároveň vytvára atmosféru – napr. exotickú alebo realistickú, pochmúrnu alebo zábavnú, atď. Niektorí autori síce nevedia bohvieako štylizovať ani napísať presvedčivú postavu, ale dokážu tak detailne a presvedčivo vykresliť exotické prostredie, že čitateľ fascinovaný "atmoškou" prepáči iné nedostatky. Aspoň dočasne, kým sa od iných (lepších) autorov nenaučí, že aj literatúra o vzájomnom vzťahu človeka s prostredím, teda SF, je beletria a nie odborná literatúra – vtedy, keď je písaná viac o človeku a pre človeka ako o prostredí a pre iných odborníkov. Inými slovami, že odborná komunikácia je niečo iné ako literatúra, ktorá patrí k tej forme komunikácie, ktorá sa už tisícročia nazýva rozprávaním.

Tak, a dotiahol som to na desatoro. Zbožňujem desatorá, ba aj jedenástorá, devätorá, štvorá či dokonca dvojá. Toto nie je nič záväzné ani dokonalé, len náčrt pre kamaráta. Ak chceš, môžeme nabudúce pokračovať.
Snažil som sa používať terminológiu, ktorá je Ti blízka, aby som Ťa zbytočne nemiatol literárnovednou terminológiou, o ktorej predpokladám, že Ti je vzdialená. Navyše, pre nejednotnosť a nízky stupeň kodifikácie a verifikácie ňou nie som bezvýhradne nadšený – niekedy mám dojem, že niektorí autori si jednoducho vymýšľajú z nejakých iných dôvodov, ako je metodologická nutnosť.
Nebudem sa čudovať ani urážať, ak so mnou v niečom nesúhlasíš. Diskusie o literatúre a umení vôbec sú pôvabné hlavne tým, že sú nekonečné a hádam v nich neexistujú ani konečné pravdy.